Help! I am blog addict

A je to tu zas. Tá strašná reťazová reakcia. Začína sa to tým, že náhodou natrafím na nejaký článok na nejakom blogu. Wow, to bol masaker, hovorím si, len tak sama seba. Chcela by som písať s takým dôvtipom a nadhľadom, aj ja by som chcela vedieť všetko tak bravúrne vystihnúť. A tak si prečítam všetky články od dotyčného autora, klikaním mu zvýšim už beztak vysokú karmu, ale tým sa to zďaleka nekončí. Títo autori majú totiž na serveri svojich obľúbených blogerov, ktorých zvyknú uviesť tam na boku. A keď sa im páčia títo blogeri musia teda písať podobným štýlom, štýlom, ktorý sa mi tak páčil. No a vtedy začínam klikať o 106.

No a dnes je to tu opäť. Došla som domov poriadne unavená, aj keď som vstala o 12.15 a k tomu ešte zaspala na seminár (ale o tom píšem tu) a prvé čo som spravila bolo zapnutie počítača (mimo záznam: Prečo sa vlastne počítač volá počítač, keď nič nepočíta? Odpoveďe na súťažnú otázku posielajte na adresu uvedenú na vašej obrazovke). Takže zapla som si pc, čekla unister, našu triednu stránku, maily a šup ho na blog.sme.sk či ma neupúta názov nejakého blogu. Bohužiaľ alebo našťastie upútal. A tak som tu, kazím si oči, hltám slovo za slovom, klikám z jedného článku na druhý, z blogu na blog. A tak ma napadlo: Spravím si vlastný! Veď to nebude prvý a možno ani poslený. Do teraz moje blogy nikto nehltal a asi ani tu to nebude iné ale čo už, aspoň sa o to pokúsim. Možno sa nájde pár poblúdencov, ktorí si na moje článočky kliknú a možno aj prečítajú a dokonca možno aj niekoho zaujmú. Čas ukáže...

Fakt je, že už je pomaly 23:00 ja mám pred sebou rozložené knihy z neuroanatómie, ktoré pravidelne zamieňam za notebook, keď náhodou počujem kroky na chodbe a hrozí, že niekto nakukne do izby a odhalí, že sa neučím ale ťukám, klikám a závislačím. Viem žeby som v rámci nejakej sebareflexie sama mala vedieť kedy skončiť, ale neviem asi mi niečo také chýba. Takže hor sa na ďalší blog, veď noc je ešte mladá....

Dvakrát a dosť!

Keď sa mi to stalo prvý krát povzniesla som sa nad to a povedala si, že to sa stáva keď je človek hore do tretej ráno. Ale keď som zaspala na seminár aj dnes, tak som si povedala a dosť! Len pre pochopenie, nie je nič neobyčajné zaspať do školy keď sa začína o 8:00 ale ja som začínala o 12.30 !!!

A to všetko len preto, že nemám pevnú vôľu a v poslednom čase sa to len zhoršuje. Akademický rok som začala s predsavzatím, že si nenechám všetko na skúškové. No keď si dobre spomínam, to isté som si vravela na začiatku oktávy, že sa budem učiť postupne a nenechám si všetko na akademický a bla bla bla. Tak ako vtedy, všetko stroskotalo po pár týždňoch, keď prvotné nadšenie a entuziazmus opadol. Bohužiaľ nepatrím medzi tých trpezlivých ľudí, ktorý vytrvajú pri jednej činnosti až kým nedosiahnu požadovaný úspech. Ja som človek, ktorý sa zvykne pre veci rýchlo nadchnúť a bohužiaľ aj rýchlo „odchnúť“. Proste ak mi niečo neprinesie ovocie v dohľadnej dobe, zvyknem sa na to vykašľať.

A tak si dnes, hoci asi už po tisíci krát, hovorím dosť! Ďalej to tak nejde. Nemôžem presedieť pri počítači pol dňa, teda niekedy aj ležím, keďže ma od sedenia bolí zadok, prenesiem si notebook do postele, ale aj tak. Nieje normálne aby som do tretej ráno pozerala „Friends“, pekne jednu sériu po druhej a pritom mám toľko učenia. Jasné treba si spraviť sem tam pauzu ale ja mám pauzu stále L. Hanba mi! A v podstate aj tieto poučujúce slová sú nanič kým sa sama nebudem chcieť zmeniť. Ale zdalo sa mi dobrý nápad dať to na papier, možno keď mi to takto bude biť do očí, jedného dňa, najlepšie by bolo už zajtra, sa to zmení a ja prestanem byť taká lenivá J. A možno nie a keď nie, tak si budem naďalej písať takéto povzbudzujúce články a zaplňovať nimi tento blog.

Vianočná nálada v novembri

Už sa veľmi teším na Vianoce. Teším sa ako mi po prvý krát padne snehová vločka na nos a vzápätí sa roztopí a stečie dole po líci. Teším sa na nočné prechádzky rozsvieteným a vyzdobeným mestom. Teším sa na Mikuláša, ako sa budem z okna pozerať na blok oproti a skoro v každom okne uvidím nejakú tú vy leštenú čižmu. Teším sa ako budem po pár dňoch opäť preklínať pesničku od Georga Michaela Last Christmas lebo ju budú hrať v každom rádiu, na každom kroku a ešte aj ja ju budem mať v mp3-jke. Teším sa na to ako si budem lámať hlavu nad tým, čo komu kúpim pod stromček. Teším sa, ako sa s budem ockom, tak ako každý rok, naťahovať, aby sme postavili stromček deň pred štedrým dňom a nie v ten deň a ako ho opäť presvedčím. Teším sa na pečenie perníčkov so sesterkami, ako opäť neodhadneme množstvo cesta a napečieme perníkov pre celé sídlisko.Teším sa na záplavu otrepaných klasických vianočných rozprávok, na Mrázika, Popolušku, Perinbabu, na to. ako po 20 krát uvidím Sám Doma, na to, ako si na prvý sviatok vianočný pustím Pelíšky, budem jesť kapustnicu s koláčmi a zapíjať to vaječným likérom. Teším sa, ako pôjdeme na obed k babke a dáme si to čo vždy „knedlo-vepřo-zelo“, ktoré normálne nemám rada, ale toto je proste klasika. Teším sa, ako si pod stromčekom u babky nájdem to, čo som si sama vybrala a zabalila. Teším sa, ako mi malá sesternica bude opisovať čo všetko jej tento rok Ježiško priniesol. Teším sa, ako dôjdeme domov a naši sa ešte pôjdu prejsť, ja ostanem doma a na celý byt si pustim moju obľúbenú vianočnu pesničku od Mariah Carey – All I want for Christmas, ako si ľahnem pod stromček a budem si nadávať kôli tomu zmrzlinovému poháru, ktorý moja postava už nepotrebuje. Teším sa ako sa nad ten zmrzlinový pohár povznesiem a dám si ešte pár kúskov grilážu. Teším sa na druhý sviatok vianočný, keď sa celá rodina stretneme v jednom podniku na oslave narodenín a menín mojej tety. Teším na ďalšie kopy jedla, na to, ako si s mamkou budeme hovoriť, že diéta začína od zajtra a s chuťou sa pustíme do jedenia všetkého čo nám príde pod ruky. Teším sa na tohtoročného Štefana a dúfam, že sa mi už konečne podarí ísť s kamarátmi na Chikiliki do véčka. Teším sa na tretí sviatok vianočný, ktorý síce ešte neexistuje ale raz určite bude, na to ako ešte stále budeme dojedať kapustnicu, koláče a dopíjať vaječný likér. Teším sa aj keď len teraz sa začal november, aj keď som ešte nevytiahla zimušnú bundu ani nenosím pančuchy ale aj to bude v časoch globálneho otepľovania o chvíľu minulosť. Jednoducho sa teším....

Streda večer

Práve sa učím neuroanatómiu. Pýtate sa ako sa môžem učiť anatómiu a pritom písať. Jednoducho. Som žena a tie vedia robiť viac vecí naraz. :D Ale nie no uvediem na pravú mieru: učila som sa ale už mi z tých latinských slov pekne prepína a tak sa odreagúvavám tým že píšem tieto riadky a v hlave si stále opakujem, že miecha ma dve vretenovité zhrubnutia - intumescentina cervicalis a intumescentina lumbosacralis a že v Rexedových zónach sú uložené jadrá: nucelus apicalis, substantia gelatinosa ... atd. No ale aké mi tu odreagovanie keď na tie všetky názvy stále myslím.

Práve som bola zabiť pavúka. Nič neobyčajné, ale na človeka s arachnofóbiu, ako som ja, je to dosť odvážny krok. Väčšinou na takúto špinavú prácu volám niekoho z rodiny, ale teraz už všetci spia a keď si predstavím, žeby na mňa ten pavúk mohol v noci zaútočiť, radšej ho hneď ovalím knihou. Dnes to bola tá spomínaná neuroanatómia a ostal po ňom len mastný flek na nedávno vymaľovanej stene. No vždy lepšie ako riskovať jeho nočný útok.

Idem si ešte zbaliť biely plášť na zajtra, možno sa uvoľnia nejaké mozgy a my budeme zajtra pitvať.

Dobrú noc....

Septemer 24th - O slávnostnom otvorení

Dnes je super deň. O 9.00 sme mali slávnostné otvorenie akademického roka, ktoré bolo v skutku vtipné, aspoň pre mňa. Keď som sa raz začala smiať, myslela som si že už neskončím. Keď som si pozerala fotky z minulého roku, nezdali sa mi tie taláre a čiapky také vtipné. Ale keď to človek vidí na vlastné oči po prvý krát, k tomu pohrebná hudba a tie "niggovské" reťaze, teda insígnie, nemohla som sa zdržať. V hlave mi vírili myšlienky typu "prečo nám nepovedali, že je to karneval aby sme si aj my doniesli kostýmy". Zážitok na celý život. :D Všetko to trvalo asi hodinu a pol. Z toho najväčšiu časť zabralo predstavovanie magnificencií, excelencií, spectables a iných cudzích slov.
Vyučovanie sa malo začať ešte v ten deň ale filozofická fakulta, pod ktorú patrím, dostala dekanské voľno na celý deň takže teraz si môžem veselo užívať ničnerobenie. Takže práve si sedím v kresle s vyloženými nohami, notebookom na kolenách a počúvam Polemic. Už mi len chýba niekto kto by mi tu sem tam doniesol nejaké jedlo. Myslíte že keď dám donáškovej službe kľúče od bytu donesú mi jedlo až sem? :D Ale nie žartujem. Veď načo sú rodičia .. ;)

...stači len kráčať

5 dní. Presne toľko ostáva do slávnostného otvorenia akademického roka na PU. Nj, študujem, alebo lepšie povedané budem študovať v mojom rodnom meste, v Prešove. Áno, budem bývať doma, v mojej izbe tak ako doteraz. Viem, že túto možnosť som si nikdy nepripustila a ani som ju nebrala na vedomie. To, žeby som ostala na vysokej v Prešove som vylúčila ako prvé. No život sa s nami niekedy zahráva a ja som na jeho hru pristúpila.
Áno, mohla som ísť do Trnavy, ale to mesto je otrasné, malé a zovšadiaľ dýcha komunizmus. Ja viem, zvykla by som si a zvládla by som to a bola by som mimo domova, ale keď som zvážila všetky pre a proti, rozhodla som sa: nie, tam nepôjdem.
Áno, mohla som ísť aj do Košíc. Mesto je väčšie a tiež celkom pekné, viem sa v ňom už slušne orientovať a aj ubytovanie som už mala vybavené. Všetko sa zdalo byť ideálne: nebývala by som doma ale doma by som mohla byť kedykoľvek. Až na "detail" : škola je úplne nanič, aspoň filozofická - je tam necelé 2 roky a jej úroveň nieje bohviečo.
Ťažká dilema: vybrať si medzi dobrou školou (2.miesto v rebríčku ARRA) a osamostatnením. Strašne som chcela vypadnúť z PO, veľmi, nič som nechcela viac ako odtiaľto vypadnúť. Nie úplne, len jednoducho študovať mimo a vracať sa s radosťou domov. Chcela som zažiť ten pocit, keď sama vojdem do internátnej izby, nezariadenej, s holými stenami a olúpanou omietkou, hodím kufor na zem, sadnem si na rozheganú posteľ a nadýchnem sa vzduchu plného prachu. To však zatiaľ nezažijem. Aspoň nie tento rok.
Neviem či som si vybrala správne, netuším ako toto rozhodnutie ovplyvní môj život, neviem čo bude zajtra, o mesiac, ani o rok, neviem či vôbec budem JA nieto ešte kde a na akej škole budem študovať, či vôbec budem študovať. Naučila som sa, že život je príliš nevyspytateľný nato aby som plánovala každý krok. Niekedy sa netreba pozerať pod nohy, stačí len kráčať...

Keď plamienok zhasne

Môj život nemá záchytný bod, nemám sa čoho chytiť. Padám na dno. Plameň môjho života hasne, hasne lebo všetci mi na ňho fúkajú. Vravela som im nefúkajte, radšej si strážte vlastný plameň, aby vám ho nikto nezhasol. No bolo to márne, ľudia fúkali a fúkali až môj plamienok zhasol. Ocitla som sa v beznádeji, obklopená tmou a ničotou. Istý čas som tak aj žila a zvykla som si narážať na prekážky. Zo začiatku to trochu bolelo ale potom som si utvorila pancier. Až raz som zbadala kdesi v diaľke blížiaci sa plameň. Približoval sa síce pomaly, ale každým dňom bol čoraz bližšie. Odrazu som videla veci, ktoré som pred tým nikdy nevnímala. Zrazu som sa mala čoho chytiť. Raz sa ten plameň priblížil natoľko, že zapálil aj ten môj vyhasnutý. Potom zmizol. Od vtedy sa viac pozerám kam šliapem, či náhodou nenarazím na iný vyhasnutý plameň, ktorý treba zapáliť...

Za chyby sa platí

Bolo upršané ráno. James sa ešte so zavretými očami načahoval za budíkom, ktorý nástojčivo zvonil a oznamoval pánovi domu, že je čas opustiť posteľ. Prázdne miesto vedľa neho značilo, že Caroline je už hore a pripravuje raňajky. Aj keď bola sobota, vedel, že vstať musí. Služba krajine je na prvom mieste.

Keď zišiel dole Caroline ho nežne pobozkala, pohladila po ešte rozšuchorených vlasoch a upravila kravatu. Tak ako každé ráno. Usadila ho ku stolu a položila pred neho tanier s toastami.

„Ale zlatko, nemusela si sa takto namáhať, šálka kávy by mi úplne stačila.“

„James, koľkokrát ti mám ešte povedať, že ma to neobťažuje a robím to predsa s láskou.“

„Ľúbim ťa miláčik.“

„Veď aj ja teba.“ pošepkala Jamesovi do ucha a prisadla si k nemu.

„Budeš dnes dlho?“ vyzvedala Caroline.

„Asi nie, dnes to bude len taká rutina. Na obed budem doma.“

„To je výborne, deti sa potešia.“

James dojedol posledný toast, pobozkal Caroline a smeroval ku dverám.

„Ahoj miláčik, pobozkaj za mňa dvojičky.“

„Daj si pozor James.“ zakričala ešte Caroline, no počula už len buchnutie dverami.

Caroline v skutočnosti nevedela čo James robí. Vedela, že pracuje pre vládu, že je dobre platený. Nikdy sa nepýtala, vedela že odpovede by sa nedočkala.

James naštartoval svoje služobné auto a smeroval do centrály. Rádio KFC mu jemnými melódiami spríjemňovalo pochmúrnu cestu. Na ceste neboli skoro žiadne autá. Všetci ešte spali alebo pili horúcu kávu v kruhu rodiny pri spoločných raňajkách. Vonku boli len smetiari, ktorí s otráveným pohľadom zbierali odpadky zo zeme a tuláci, ktorý si svoj domov vlečú v nákupných vozíkoch. Koľkokrát už James preklial túto prácu. No je bezmocný. Staré hriechy si človek musí odpykať. Smerovka vľavo. Už automaticky ukazuje svoj služobný preukaz strážnikovi. Dvere do domu hrôzy sa otvárajú. Auto zaparkuje na zvyčajnom mieste - 24D. Vojde do výťahu. Stlačí gombík s číslom -2. Laná výťahu sa s lomozom dajú do pohybu a kabína klesá. Neuvedomujúc si James počíta poschodia, akoby čakal, že výťah zastaví na inom poschodí ako si objednal. Dvere sa s cinkotom otvárajú. Od nich vedie len jedna cesta, vysvietená žiarovkami, dlhá, predlhá. Na jej konci sú dvere. James zaklope. Spoza dverí počuť tlmený hlas: „Vstúpte.“

„Dobré ráno, pane.“ zdvorilo začne konverzáciu James.

„Dobré James.“ odvetí už len zo slušnosti Henry.

Henry Bowle nie je jeden z tých altruistických šéfov, ktorý sa bohvieako zaujímajú o pohodlie a podmienky svojich zamestnancov. Jediné, čo ho zaujíma je výsledok. Je mu jedno čo všetko musí byť obetované, dôležité je len dosiahnutie cieľa.

„Dnes bude úloha prostá. V dodávke prepravíte skupinu nebezpečných osôb do Wisconsinu. Nepotrebujete vedieť koho veziete ani prečo je to tak. Auto je v garáži. Nejaké otázky?“

„Nie pane!“

„Dobre James, môžete ísť.“

„Áno pane!“ povedal razantne, otočil sa chrbtom a odpochodoval k výťahu.

Bowl mal Jamesa rád. Nemal zbytočné otázky a to mu vyhovovalo.

Známa čierna dodávka parkuje v garáži, hneď pri vstupnej bráne. Strážnik mu bleskurýchle podáva kľúče. James síce na slovo plní príkazy, no jeho ľudská zvedavosť mu nedá nenazrieť do dodávky. Uvedomujúc si riziko otvára dvere. Letmým pohľadom prebehne po štyroch mužoch, ktorý zjavne utrápení mučením bezvládne ležia na podlahe . Auto štartuje a pomaly sa vzďaľuje od centrály. Cesta vedie cez les, je to tak bezpečnejšie. V hlave sa mu stále prehráva pohľad na štyri zviazané telá, ktoré má v kufri. Tvár jedného z nich mu je povedomá. Automaticky radí rýchlosti, míňa jednu zákrutu za druhou a v pamäti si spája túto tvár s konkrétnou informáciou. A zrazu to má. Vie kto to je! Je to nájomný vrah. Ten čo bol asi pre pol rokom na titulke Timesu. On zabil guvernéra Virgínie . V hlavne sa mu mihali všetky tie správy zo CNN o tomto atentátnikovi, ktorý ma toho na rováši istotne viac ako jednu vraždu. Kto sú potom tí ostatní? Ďalší vrahovia a násilníci? Stúpil na plyn, hoci sa hmla iba za mostom miestami začala trhať a nedbal na nič. Takého človeka sa treba zbaviť, rozhodol sa. čím prv, tým lepšie. Najradšej by to bol urobil hneď, keby mal zámienku. Cestujúcich čo sa takto zahrabávali do seba, ani čoby mali hrudný kôš z kaučuku a podávali adresy načmárané na lístku a čo k tomu vedia ešte z pamäti presné dni a hodiny, sú na čosi pripravení a treba sa ich bezodkladne zbaviť. Takým už väzenie nepomôže, už si neuvedomia svoje chyby, sú to ľudia bez chrbtovej kosti, ktorým odpustiť môže len ten hore. Ale to už nieje moja úloha. Túto zberbu spoločnosti len odveziem na popravisko, ja nebudem katom, ja sa pekne vrátim domov a vybozkávam deti kým títo vrahovia budú zomierať. Myšlienky mu vírili hlavou ako popol rozfúkaný silným vetrom.

Cesta domov už bola pokojná. Misia bola splnená. Myšlienky usadli a nechali sa unášať príjemnou melódiu rádia KFC. Ručička na hodinkách ukazovala pol jednej. „Caroline sa poteší.“ zamumlal si popod nos a začal si vyspevovať nejakú príjemnú melódiu. Auto zaparkoval pred domom. Hneď ako vystúpil, dvojičky, Laura a Lucy, sa mu hodili okolo krku: „Ahoj ockoooo!“ piskľavými hláskami pozdravili ocka.

„Poslúchali ste mamičku?“

„Jasnéé ocko.“

James zobral dvojičky na išiel do domu. Cez záclonu ho zahliadla aj Caroline a mávnutím ruky a úsmevom ho pozdravila. James mal plné ruky práce s dvojičkami a tak len žmurkol. Keď ich už nemala na očiach rozhliadla sa po okolí. Posvätné ticho rušil brechot psov od vedľa. A predsa sa Caroline mračila. Auto, na ktorom práve prišiel jej manžel totiž nebolo jeho. Ale ako vždy, nepýtala sa, nemalo by to zmysel. A tak si nasadila úsmev šťastnej manželky a pobrala sa privítať svojho milovaného manžela.

Someone erased my memories like a videotape

I´m not sure about the date of this event, I think it took place in autumm. Yes it was autumm when the leaves were falling down, chlidren were playing and birds were singing. But than one day, there was a silence. A silence i have never heard before. I haven´t heared any step in the street, any noise hasn´t disturbed the death silence. I opend my window and look outside. Nobody was there. Not only nobody but there was nothing. No roads full of cars, no grass and parks full of playing children. I had never wondered that nothing really exist. But that day i realised -I am creator of my world. I closed my esyes and dream of people who were driving their cars to work, of playing children, of singing bird. And suddenly it wasn´t just a dream, it was reality. I understood- me,you, we are forming the world, it´s up to us how does the world look like.

Také to boli časy...

Hranica bola postavená. Zvony začali biť. Všetci vedeli čo to znamená. Obliekli sa, vzali si ruženec a vybrali sa na známe miesto za dedinou. V poslednom čase to nebolo nič neobvyklé. Ľudia kráčali po známej cestičke pekne v zástupe, zvierajúc v ruke ruženec. Fakle osvetľovali cestu a pripomínali tu desivú chvíľu, ktorá nastane. Domy boli zrazu prázdne. Nikto sa neodvážil vrhnúť na seba tieň podozrenia. Už z diaľky bolo počuť kňazov, inkvizítorov ako bľabotajú čosi po latinsky. Všetci s údivom pozerali na hranicu a na úbohú ženu, ktorá na nej bola priviazaná. Jej telo, doráňané od mučenia už nechcelo viac žiť, chcelo to mať už za sebou. Okolo stojaci ľudia chŕlili zo seba posmešky, nikto nemal tú odvahu zastať sa jej, nikto nechcel skončiť vedľa nej. Opäť sa rozozvučali zvony. Rodičia začali zakrývať svojím deťom oči aby nevideli tú hrôzu. Hlavný inkvizítor naposledy vyzval ženu aby sa zriekla satana. Ona však vedela, že to nemá zmysel. Mlčala. Inkvizítor kývnutím ruky privolal k sebe miništranta s fakľou. Vytrhol mu ju z ruky, obrátil sa k obecenstvu a hrozivo ňou zamával. „Takto skončí každý kacír, ktorý sa spriahne s diablom a postaví sa proti svätej cirkvi !“ Všetci sa prežehnali. Inkvizítor sa prudko obrátil k hranici: „ Nech ťa plameň zbaví hriechu bosorka !“ a starostlivo začal zapaľovať hranicu. Tá vzbĺkla akoby mávnutím čarovného prútika. Plamene šľahali ako divé a skoro zahalili celé telo zúboženej ženy. Nekričala, pery mala tuho stisnuté, ale trpela. Svaly mala do jedného napnuté, túžila po konci. Nevedela, či tam stoji minúty, či hodiny, tá bolesť úplne ovládla. Bola to celá večnosť kým sa dočkala konca. Keď plamene ustúpili bolo vidieť spálenú, navretú kožu, vlasy, ktoré sa jej priškvarili na hlave, dve diery po očiach, ktoré od horúčavy praskli a vytiekli do ohňa. Bol to ohavný pohľad. Vzduch bol nasiaknutý pachom zhoreného mäsa. Ľudia si zakrývali tváre a odchádzali. Takéto divadielko pripravovala svätá inkvizícia aspoň raz za týždeň. Stačilo nepatrné podozrenie a mali ste istú hranicu. Ľudia sa tak báli o vlastné životy, že začali udávať susedov len aby oni sami neskončili v plameňoch. Homo homini lupus (človek človeku vlkom), také to boli časy...