Help! I am blog addict

A je to tu zas. Tá strašná reťazová reakcia. Začína sa to tým, že náhodou natrafím na nejaký článok na nejakom blogu. Wow, to bol masaker, hovorím si, len tak sama seba. Chcela by som písať s takým dôvtipom a nadhľadom, aj ja by som chcela vedieť všetko tak bravúrne vystihnúť. A tak si prečítam všetky články od dotyčného autora, klikaním mu zvýšim už beztak vysokú karmu, ale tým sa to zďaleka nekončí. Títo autori majú totiž na serveri svojich obľúbených blogerov, ktorých zvyknú uviesť tam na boku. A keď sa im páčia títo blogeri musia teda písať podobným štýlom, štýlom, ktorý sa mi tak páčil. No a vtedy začínam klikať o 106.

No a dnes je to tu opäť. Došla som domov poriadne unavená, aj keď som vstala o 12.15 a k tomu ešte zaspala na seminár (ale o tom píšem tu) a prvé čo som spravila bolo zapnutie počítača (mimo záznam: Prečo sa vlastne počítač volá počítač, keď nič nepočíta? Odpoveďe na súťažnú otázku posielajte na adresu uvedenú na vašej obrazovke). Takže zapla som si pc, čekla unister, našu triednu stránku, maily a šup ho na blog.sme.sk či ma neupúta názov nejakého blogu. Bohužiaľ alebo našťastie upútal. A tak som tu, kazím si oči, hltám slovo za slovom, klikám z jedného článku na druhý, z blogu na blog. A tak ma napadlo: Spravím si vlastný! Veď to nebude prvý a možno ani poslený. Do teraz moje blogy nikto nehltal a asi ani tu to nebude iné ale čo už, aspoň sa o to pokúsim. Možno sa nájde pár poblúdencov, ktorí si na moje článočky kliknú a možno aj prečítajú a dokonca možno aj niekoho zaujmú. Čas ukáže...

Fakt je, že už je pomaly 23:00 ja mám pred sebou rozložené knihy z neuroanatómie, ktoré pravidelne zamieňam za notebook, keď náhodou počujem kroky na chodbe a hrozí, že niekto nakukne do izby a odhalí, že sa neučím ale ťukám, klikám a závislačím. Viem žeby som v rámci nejakej sebareflexie sama mala vedieť kedy skončiť, ale neviem asi mi niečo také chýba. Takže hor sa na ďalší blog, veď noc je ešte mladá....