Môj život nemá záchytný bod, nemám sa čoho chytiť. Padám na dno. Plameň môjho života hasne, hasne lebo všetci mi na ňho fúkajú. Vravela som im nefúkajte, radšej si strážte vlastný plameň, aby vám ho nikto nezhasol. No bolo to márne, ľudia fúkali a fúkali až môj plamienok zhasol. Ocitla som sa v beznádeji, obklopená tmou a ničotou. Istý čas som tak aj žila a zvykla som si narážať na prekážky. Zo začiatku to trochu bolelo ale potom som si utvorila pancier. 
Až raz som zbadala kdesi v diaľke blížiaci sa plameň. Približoval sa síce pomaly, ale každým dňom bol čoraz bližšie. Odrazu som videla veci, ktoré som pred tým nikdy nevnímala. Zrazu som sa mala čoho chytiť. Raz sa ten plameň priblížil natoľko, že zapálil aj ten môj vyhasnutý. Potom zmizol. Od vtedy sa viac pozerám kam šliapem, či náhodou nenarazím na iný vyhasnutý plameň, ktorý treba zapáliť...
Až raz som zbadala kdesi v diaľke blížiaci sa plameň. Približoval sa síce pomaly, ale každým dňom bol čoraz bližšie. Odrazu som videla veci, ktoré som pred tým nikdy nevnímala. Zrazu som sa mala čoho chytiť. Raz sa ten plameň priblížil natoľko, že zapálil aj ten môj vyhasnutý. Potom zmizol. Od vtedy sa viac pozerám kam šliapem, či náhodou nenarazím na iný vyhasnutý plameň, ktorý treba zapáliť...
1 komentár:
pekne :)
Ku comu sa to viaze ? Na aku udalost ?
Zverejnenie komentára