One day in my life

Záplava svetla zvalila moju izbu a prinútila ma otvoriť moje rozospané oči, ktoré ešte privyknuté na tmu smiešne klipkajú. Neuvedomujúc si rukou poklepkávam po stene v rytme hudby. a zrazu, akoby niekto siahol na vypínač a zhasol svetlo, zachádza slnko za mrak a v izbe je zrazu zvláštne neútulná tma. A tak moja optimistická ranná nálada klesá, klesá ako ortuť teplomera, ktorý zrazu ponoríte so ľadovej vody.
S pocitom prázdneho žalúdka otváram chladničku a pred očami sa mi zjavujú rôzne jedlá, ktoré by som dokázala v priebehu sekundy skonzumovať. Vtedy ma napadne, že je tu priveľké ticho. Hrobové ticho strieda hlasná hudba. Raňajky sú za mnou.
Ten pocit pozná hádam každý. Pocit. keď viete, že sa vám treba toľko učiť, že neviete, či to vôbec stihnete. A vtedy by ste robili asi všetko na svete okrem učenia sa. Vy ste čert a knihy kríž. S týmto pocitom začínam upratovať beztak už poupratovaný byt. Po pár minútach zisťujem, že utieram utretý stôl. Čo už, musím ísť k tomu svojmu krížu , ku knihám.
Čakala som že bude ťažšie začať sa učiť. Mýlila som sa, začať bolo jednoduché, pokračovať bolo ťažké. A tak „zdravý“ rozum zvíťazil nad pevnou vôľou a začala som písať. Básne, úvahy, hocičo len nie čitateľský denník. A vtedy zrazu zvoní telefón. Ruší moju tak ťažko nájdenú múzu, ktorá akoby zázrakom písala sama na papier to, čo inak vyjadriť neviem. Bola to ona, dievča ktoré poznám nie menej než 13 rokov. Kedy čo a ako. Všetky tieto otázky sme si vyjasnili. Múza už neprišla. Nechala ma, opustila ma, odišla ako ranný vlak z koľaje číslo 3, ako slnko keď zapadne, ako mama, ktorá nechá svoje dieťa plakať v škôlke. Cítila som sa presne ako to dieťa, opustené, nechané na pospas iným, čakajúce kedy sa vráti to čo tak potrebuje, na mamu, na múzu.
Už ako naprogramovaný robot sa začínam baliť do posilňovne. Uterák, tepláky, tričko... Všetko z imaginárneho zoznamu, ktorý si prechádzam každý pondelok, stredu a nedeľu. Čas neúprosne letí a ja už cupkám dole schodmi, lepšie ako sa zaseknúť vo výťahu a trčať tam naveky. Trolejbus č. 2 sa rúti závratnou rýchlosťou po Hlavnej. Zbiera a vyhadzuje ľudí neľútostne s dvojminútovým meškaním. Koľko ľudí sa tu už premlelo? Tisíce? Milióny? Každý tu zanechal nejaký ten otlačok prstov, ako dobrovoľný väzeň.
S nádejou, že posilňovňa bude v tento deň pracovného pokoja otvorená siaham na kľučku dverí. Chvíľka napätia... Otvorené. S pocitom uspokojenia, že som cestu nemerala zbytočne platím za vstup. Skrinka číslo 29, kladka číslo 17. Komu prekáža, že čísla sa nezhodujú? Biceps, triceps, lítka, brucho. Všetko sme precvičili. Činky sú naši kamaráti a stroje tiež, tak prečo sa s nimi trochu nepohrať. Na záver zopár šprintov pre pocit atléta. Už samotný beh je predsa tak upokojujúci. Keď bežíte, ste niekým iným, prichádzate na iné myšlienky. Silou myšlienky sa môžete premiestniť na pláž či na odľahlú poľnú cestičku. Rytmická hudba vám prúdi do uší a utužuje ten skvelý pocit, že robíte niečo pre seba. V tej chvíli cítite silu dovtedy nevídanú, mate pocit, že teraz zvládnete všetko. Z toho zázračného stroja zvaného bežiaci pás, schádzam ako víťaz. Kropaje potu ma zavaľujú ako prílivové vlny pobrežie. Ešte aj ich chuť pripomína more, sú slané.
Jediné na čo dokážem myslieť je voda. Či už tá vo fľaši, ktorú do seba lejem alebo tá ktorá ma o chvíľu zaleje v sprche. Po prvých kvapkách, ktoré cítim na svojej nahej zvláštne lepkavej pokožke, je mi lepšie. Para jemne stúpa a zahaľuje ma do akejsi teplej plachty, ktorá obklopuje moje namáhané svaly. Stojím tu ako ma Boh stvoril, voda ma zaplavuje ako slová, keď čítam zaujímavú knihu, vnáram sa do hĺbky kvapôčiek veľkých asi ako slzičky kotúľajúce sa z detských tvári. Nechcem odtiaľ odísť, nechcem prísť o tento blahodárny pôžitok, ktorý rozmaznáva všetky moje zmysly. Vôňa brusníc sa mi vpíja so pokožky. Je koniec. Studený vetrík odrazu bičuje moju mokrú pokožku neľútostne až kým neuschne do poslednej kvapôčky. Nohavice sa ešte lepia na vlhké telo a nechcú sa navliecť. Všetko hádžem späť do ruksaku, posledný pohľad do zrkadla mi ešte pripomenie mokré vlasy.
Opäť sa potvrdzuje jeden z Murphyho zákonov. čo sa môže pokaziť sa pokazí. Autobus pred 3 minútami odišiel. Peší výstup na Mont čierny most a opäť autobus, vlastne trolejbus č 2. A však jeho cesta sa na Trojici končí. Potom už len pešo. Cestu znepríjemňujú drobulilinké kvapky dažďa, ktoré sa ako ihličky sa zabodávajú do tváre. Akoby ten hore nevedel, že som práve vyšla zo sprchy a už nepotrebujem ďalšiu.
Temnota zaliala inak hvizdami pokrytú nočnú oblohu. Dažďové kvapky dopadali na parapet v rytmickom súzvuku a vyvolávali ospalosť. Moje počiatočné odhodlanie vrátiť sa k učeniu vystriedal pocit ospalosti. Netrvalo dlho a podľahla som mu. Spadla opona a predstavenie nazvané 1.máj 2006 sa skončilo.