... alebo ako ide život od VianocPoznáte ten pocit, keď sa končí leto. Vy idete niekde po chodníku a zrazu k vám vietor priveje dožlta sfarbený list, ktorý vám pomalým, kolísavým pohybom padá k nohám, a vy viete, že leto sa skončilo a je tu jeseň. Tak som aj ja pocítila, že starým časom odzvonilo.
Všetko mi to došlo na Vianoce roku 2005. Hovorím o tom akoby to bolo už veľmi dávno, pritom prešiel sotva polrok. Prvé Vianoce v novom byte mi naznačili, že prichádzajú zmeny, bola ta prvá kvapka v mori zmien. Slávnostná, večera sa po 16 rokoch preniesla z obývačky do kuchyne, radosť z darčekov už nebola taká ako kedysi, všetko sa mi zdalo zrazu iné, ešte aj zemiakový šalát chutil akosi inakšie. Aj Silvester bol iný. Už som ho netrávila s rodičmi a známymi na chate, ale s kamarátmi v bare. Na nový rok som si nepripíjala detským šampanským s mamku a ockom ale s bublinkovým sektom značky Hubert s priateľmi na námestí.
Január zbehol ako voda, uzatvorenie polročných známok ma zvlášť netrápilo takže žiaden stres. Jediná vec, ktorá sa postarala o pár nových vrások na čele bol šibeničný termín vyberania si predmetov do oktávy. Moja chorobná nerozhodnosť sa opäť prejavila. Spoliehala som sa na psychologické testy, ktoré sme robili v škole. Neviem čo som čakala, ale asi to, že mi povedia na akú školu mám ísť. Bohužiaľ. Jediné čo som sa dozvedela bolo, že nie som technický typ (bez urážky, to som vedela už na základnej) že by som mala študovať niečo humanistické. Ani po ďalšej návšteve psychológa mi nebolo jasné kam mám ísť. Na rozhodnutie už nebolo veľa času. No nakoniec som k niečomu predsa len dospela. Keď budem veľká a zrelá (nebudem ovocím do jogobely) budem psychologičkou.
Ukončenie tanečného kurzu a následný záverečný venček bol jedným z prvých krôčikov k môjmu novému vzťahu. Krok po kroku sme sa pretancovali k prvému spoločnému bozku. Bok po boku sme sa začali objavovať v škole, na ulici, v meste .... všade.
Nasledujúce jarné obdobie nebolo pre našu rodinu jedným z tých šťastných. Dve náhle úmrtia ma pripravili o prababku a dedka. Môj odpor voči pohrebom narástol o 1000%.
Predposledný mesiac v škole som veľmi nevnímala. Väčšmi som sa zaujímala o jazykovku, veď maturita bola každým dňom bližšie. Učiť som sa začala, priznávam, dosť neskoro, ale o to intenzívnejšie. Noci strávené nad knihami, zošitmi a slovníkmi neboli výnimkou. Každým dňom som bola bledšia, unavenejšia. Jediné čo ma ako tak držalo pri zmysloch bol kofeín. Pitie kávy bolo u mňa ako umývanie zubov: ráno a večer. Dospela som k jedinému? viem že nič neviem. Čím viac som sa učila, tým viac som zisťovala ako veľa toho ešte neviem. Čas vypršal, svojmu strachu som sa musela postaviť zoči-voči. Na moje prekvapenie som ten test zvládla veľmi dobre. Týmto sa to bohužiaľ neskončilo. Ústna skúška bola na pláne o necelé tri týždne. Uznajte, ak sa do konverzačných tém nepozriete celý rok, pár týždňov vám na nich určite nepostačí. Kolotoč prebdených nocí sa začal odznova. Témy som sa učila ešte aj v škole, na každej zbytočnej hodine (fyzika, matika, nemčina, chémia......) A bolo mi to skoro na nič. Vytiahla som si jednu z tém na ktoré som sa vyflákla, už mi na nich neostal čas. Keď som zbadala čo som si vytiahla, chcela som vrieskať, obúchať učiteľke ten atlas čo mi podávala o hlavu, ale ja som tam len tak stála ako obarená a nenachádzala som slová. Zdalo sa mi to také nespravodlivé. Nad tými témami som prebdela dva týždne, a ja si vytiahnem jednu dvoch hlúpych krajín. Počas odpovede som sa snažila pospomínať si na nejaké zaujímavosti o Austrálii z Karavanašou (to čo robil Tasler s Verou) ale nejak mi to nešlo. Sama zo seba som mala otrasný pocit.
Prekvapenie sa dostavilo asi o týždeň alebo dva, keď sa rozdávalo maturitné vysvedčenie. Keďže výsledky vám nepovedia hneď po odpovedi, každý napäto čakal ako dopadne. Skoro sa mi oči z jamiek vygúľali keď som počula také pozitívne hodnotenie. A tak som s kľudnou dušičkou odkráčala preč...
Môj život sa na chvíľu upokojil. Upokojil sa do chvíle, kým sa po škole nerozniesli chýry o záverečných testoch z každého predmetu, za celý školsky rok, ktoré budú tvoriť podstatnú časť záverečnej známky. Väčšiu blbosť som jakživ na našej škole nepočula. Viete si to vôbec predstaviť? Učiť sa celoročné učivo z 12 predmetov (telesnú nepočítam)??? Nad niektorými nápadmi našej školy, resp. jej vedenia, sa človeku niekedy zastavuje rozum. Naša trieda, resp. zopár snaživých ľudí, vypracovali propagandistické plagáty proti tejto nezmyselnosti. Naše vedenie odignorovalo aj plagáty, aj petíciu. Aj keď isté zmeny prišli, a hlavne tá najpodstatnejšia: známky sa z testov sa do úvahy brať nebudú! A tak sme všetci opäť spali o čosi kľudnejšie. Ale aj keď nám trochu odľahlo, poľaviť sme nemohli. Testy, písomky, odpovede, posledné prosíkanie o známky, to všetko bolo na dennom poriadku. Nikto nehodlal posledný boj o dobré vysvedčenie vzdať, ani ja. A ako ten môj boj dopadol? Vyhrala som. Výsledkom môjho snaženia bolo najlepšie vysvedčenie od 3. ročníka na základnej škole. Po uzavretí známok (síce aj pred ním) ma už v škole nevideli. No ja sa budem pariť v triede, keď vonku je 30°C? Určite nie, pri bazéniku je oveľa lepšie ! V škole som sa objavila až na odovzdanie kníh a potom na vysvedčenie. A vtedy to prišlo! Najväčšie prekvapenie, niečo na čo som ani len nepomyslela. S vedomím aké mám dobré vysvedčenie, tri dvojky, sa mi dobré počúvali chvály od triednej. Len jedno mi v tom čo povedala nesedelo, nie to, že som sa výrazne zlepšila, ale to, že mám len dve dvojky. Akosi som si to vtedy neuvedomovala a len som jej dala kyticu a zobrala vysvečko. Už zo zvyku, keď si opäť sadnete k lavici, obzeráte si vysvečko. Nikdy som nechápala načo to robím, veď už dávno viem čo tam bude. Až vtedy som na to prišla. Keď som zistila, že pri fyzike nie je také dlhé slovo- chválitebný, ale také pekné, krátke- výborný. Skoro som z kože vyskočila! Začala som vydávať zvláštne zvuky- niečo medzi hysterickým smiechom a krikom, asi to boli zvuky šťastia. No niečo neopísateľné.
A tak sa začali prázdniny.... Najprv som mala pocit že je to len akýsi predĺžený víkend, ktorý nie a nie skončiť. Pár počiatočných dní nič nerobenia, vystriedal odchod na vytúžený festival. Kopec srandy, hudba, dobrá nálada a nejaké to točené. Tak by sa dali charakterizovať tri dni strávene s priateľmi v stane. Ani sme sa nenazdali a bolo po nich. „ Vyspatí a plný energie “ sme sa už nejako dotrepali domov. Kto niečo podobné zažil vie, že prvé čo som spravila bola sprcha, ničo zjesť a potom spánok najbližších 20 hodín. Ďalšie dni boli akýmsi prázdninovým stereotypom. Kúpalisko, domov ,sprcha, do mesta, domov – pc, a spať. Posledný júlový týždeň sme sa s mamkou rozhodli stráviť v tatrách, len my dve. Po prvom dni túrovania sme potrebovali rekonvalescenčný pobyt v aquacity. Ťažko povedať či to pomohlo, každopádne sme sa zabavili. Týždeň ubehol ako voda. Cesta vlakom asi 4 kategórie prispela k zoznamu zážitkov. Krásne grafity vo vnútri dotvárali idylickú atmosféru super zvukovo izolovaného kupé. Doma som sa dlho neohriala. Nasledujúce dni sa totiž plánoval výlet na chatu. Všetci spolužiaci a iné spriatelené osoby sme sa podohadovali čo berieme a mohlo sa vyraziť. Kolektív sme utužili ako sa patrí, ale ako všetko čo je príjemne, trvalo to krátko. Odlúčenie od kamošiek medzi nami ešte väčšmi prehĺbilo bez tak už hlbokú priepasť. Už to nebolo ako kedysi, už mali iný svet, svet do ktorého ja nepatrím. A čím ďalej tým viac viem, že už niet cesty späť.
Teraz je pár dní pred začiatkom nového školského roka. Roka plného nových vecí, ktorých sa na jednej strane bojím a na druhej teším. Zmeny sa dejú stále, aj to že teraz už neležím v posteli, ale sedím a píšem tieto riadky je zmena. Všetko sa mení. Niečo k lepšiemu, niečo k horšiemu. Súhlasím s Machiavellim : „ Zmena plodí vždy ďalšiu zmenu“ tak sa tých zmien nebojme a kráčajme životom s otvorenými očami, aby sme neprehliadli maličkosti, lebo z maličkostí sa skladá svet
Všetko mi to došlo na Vianoce roku 2005. Hovorím o tom akoby to bolo už veľmi dávno, pritom prešiel sotva polrok. Prvé Vianoce v novom byte mi naznačili, že prichádzajú zmeny, bola ta prvá kvapka v mori zmien. Slávnostná, večera sa po 16 rokoch preniesla z obývačky do kuchyne, radosť z darčekov už nebola taká ako kedysi, všetko sa mi zdalo zrazu iné, ešte aj zemiakový šalát chutil akosi inakšie. Aj Silvester bol iný. Už som ho netrávila s rodičmi a známymi na chate, ale s kamarátmi v bare. Na nový rok som si nepripíjala detským šampanským s mamku a ockom ale s bublinkovým sektom značky Hubert s priateľmi na námestí.
Január zbehol ako voda, uzatvorenie polročných známok ma zvlášť netrápilo takže žiaden stres. Jediná vec, ktorá sa postarala o pár nových vrások na čele bol šibeničný termín vyberania si predmetov do oktávy. Moja chorobná nerozhodnosť sa opäť prejavila. Spoliehala som sa na psychologické testy, ktoré sme robili v škole. Neviem čo som čakala, ale asi to, že mi povedia na akú školu mám ísť. Bohužiaľ. Jediné čo som sa dozvedela bolo, že nie som technický typ (bez urážky, to som vedela už na základnej) že by som mala študovať niečo humanistické. Ani po ďalšej návšteve psychológa mi nebolo jasné kam mám ísť. Na rozhodnutie už nebolo veľa času. No nakoniec som k niečomu predsa len dospela. Keď budem veľká a zrelá (nebudem ovocím do jogobely) budem psychologičkou.
Ukončenie tanečného kurzu a následný záverečný venček bol jedným z prvých krôčikov k môjmu novému vzťahu. Krok po kroku sme sa pretancovali k prvému spoločnému bozku. Bok po boku sme sa začali objavovať v škole, na ulici, v meste .... všade.
Nasledujúce jarné obdobie nebolo pre našu rodinu jedným z tých šťastných. Dve náhle úmrtia ma pripravili o prababku a dedka. Môj odpor voči pohrebom narástol o 1000%.
Predposledný mesiac v škole som veľmi nevnímala. Väčšmi som sa zaujímala o jazykovku, veď maturita bola každým dňom bližšie. Učiť som sa začala, priznávam, dosť neskoro, ale o to intenzívnejšie. Noci strávené nad knihami, zošitmi a slovníkmi neboli výnimkou. Každým dňom som bola bledšia, unavenejšia. Jediné čo ma ako tak držalo pri zmysloch bol kofeín. Pitie kávy bolo u mňa ako umývanie zubov: ráno a večer. Dospela som k jedinému? viem že nič neviem. Čím viac som sa učila, tým viac som zisťovala ako veľa toho ešte neviem. Čas vypršal, svojmu strachu som sa musela postaviť zoči-voči. Na moje prekvapenie som ten test zvládla veľmi dobre. Týmto sa to bohužiaľ neskončilo. Ústna skúška bola na pláne o necelé tri týždne. Uznajte, ak sa do konverzačných tém nepozriete celý rok, pár týždňov vám na nich určite nepostačí. Kolotoč prebdených nocí sa začal odznova. Témy som sa učila ešte aj v škole, na každej zbytočnej hodine (fyzika, matika, nemčina, chémia......) A bolo mi to skoro na nič. Vytiahla som si jednu z tém na ktoré som sa vyflákla, už mi na nich neostal čas. Keď som zbadala čo som si vytiahla, chcela som vrieskať, obúchať učiteľke ten atlas čo mi podávala o hlavu, ale ja som tam len tak stála ako obarená a nenachádzala som slová. Zdalo sa mi to také nespravodlivé. Nad tými témami som prebdela dva týždne, a ja si vytiahnem jednu dvoch hlúpych krajín. Počas odpovede som sa snažila pospomínať si na nejaké zaujímavosti o Austrálii z Karavanašou (to čo robil Tasler s Verou) ale nejak mi to nešlo. Sama zo seba som mala otrasný pocit.
Prekvapenie sa dostavilo asi o týždeň alebo dva, keď sa rozdávalo maturitné vysvedčenie. Keďže výsledky vám nepovedia hneď po odpovedi, každý napäto čakal ako dopadne. Skoro sa mi oči z jamiek vygúľali keď som počula také pozitívne hodnotenie. A tak som s kľudnou dušičkou odkráčala preč...
Môj život sa na chvíľu upokojil. Upokojil sa do chvíle, kým sa po škole nerozniesli chýry o záverečných testoch z každého predmetu, za celý školsky rok, ktoré budú tvoriť podstatnú časť záverečnej známky. Väčšiu blbosť som jakživ na našej škole nepočula. Viete si to vôbec predstaviť? Učiť sa celoročné učivo z 12 predmetov (telesnú nepočítam)??? Nad niektorými nápadmi našej školy, resp. jej vedenia, sa človeku niekedy zastavuje rozum. Naša trieda, resp. zopár snaživých ľudí, vypracovali propagandistické plagáty proti tejto nezmyselnosti. Naše vedenie odignorovalo aj plagáty, aj petíciu. Aj keď isté zmeny prišli, a hlavne tá najpodstatnejšia: známky sa z testov sa do úvahy brať nebudú! A tak sme všetci opäť spali o čosi kľudnejšie. Ale aj keď nám trochu odľahlo, poľaviť sme nemohli. Testy, písomky, odpovede, posledné prosíkanie o známky, to všetko bolo na dennom poriadku. Nikto nehodlal posledný boj o dobré vysvedčenie vzdať, ani ja. A ako ten môj boj dopadol? Vyhrala som. Výsledkom môjho snaženia bolo najlepšie vysvedčenie od 3. ročníka na základnej škole. Po uzavretí známok (síce aj pred ním) ma už v škole nevideli. No ja sa budem pariť v triede, keď vonku je 30°C? Určite nie, pri bazéniku je oveľa lepšie ! V škole som sa objavila až na odovzdanie kníh a potom na vysvedčenie. A vtedy to prišlo! Najväčšie prekvapenie, niečo na čo som ani len nepomyslela. S vedomím aké mám dobré vysvedčenie, tri dvojky, sa mi dobré počúvali chvály od triednej. Len jedno mi v tom čo povedala nesedelo, nie to, že som sa výrazne zlepšila, ale to, že mám len dve dvojky. Akosi som si to vtedy neuvedomovala a len som jej dala kyticu a zobrala vysvečko. Už zo zvyku, keď si opäť sadnete k lavici, obzeráte si vysvečko. Nikdy som nechápala načo to robím, veď už dávno viem čo tam bude. Až vtedy som na to prišla. Keď som zistila, že pri fyzike nie je také dlhé slovo- chválitebný, ale také pekné, krátke- výborný. Skoro som z kože vyskočila! Začala som vydávať zvláštne zvuky- niečo medzi hysterickým smiechom a krikom, asi to boli zvuky šťastia. No niečo neopísateľné.
A tak sa začali prázdniny.... Najprv som mala pocit že je to len akýsi predĺžený víkend, ktorý nie a nie skončiť. Pár počiatočných dní nič nerobenia, vystriedal odchod na vytúžený festival. Kopec srandy, hudba, dobrá nálada a nejaké to točené. Tak by sa dali charakterizovať tri dni strávene s priateľmi v stane. Ani sme sa nenazdali a bolo po nich. „ Vyspatí a plný energie “ sme sa už nejako dotrepali domov. Kto niečo podobné zažil vie, že prvé čo som spravila bola sprcha, ničo zjesť a potom spánok najbližších 20 hodín. Ďalšie dni boli akýmsi prázdninovým stereotypom. Kúpalisko, domov ,sprcha, do mesta, domov – pc, a spať. Posledný júlový týždeň sme sa s mamkou rozhodli stráviť v tatrách, len my dve. Po prvom dni túrovania sme potrebovali rekonvalescenčný pobyt v aquacity. Ťažko povedať či to pomohlo, každopádne sme sa zabavili. Týždeň ubehol ako voda. Cesta vlakom asi 4 kategórie prispela k zoznamu zážitkov. Krásne grafity vo vnútri dotvárali idylickú atmosféru super zvukovo izolovaného kupé. Doma som sa dlho neohriala. Nasledujúce dni sa totiž plánoval výlet na chatu. Všetci spolužiaci a iné spriatelené osoby sme sa podohadovali čo berieme a mohlo sa vyraziť. Kolektív sme utužili ako sa patrí, ale ako všetko čo je príjemne, trvalo to krátko. Odlúčenie od kamošiek medzi nami ešte väčšmi prehĺbilo bez tak už hlbokú priepasť. Už to nebolo ako kedysi, už mali iný svet, svet do ktorého ja nepatrím. A čím ďalej tým viac viem, že už niet cesty späť.
Teraz je pár dní pred začiatkom nového školského roka. Roka plného nových vecí, ktorých sa na jednej strane bojím a na druhej teším. Zmeny sa dejú stále, aj to že teraz už neležím v posteli, ale sedím a píšem tieto riadky je zmena. Všetko sa mení. Niečo k lepšiemu, niečo k horšiemu. Súhlasím s Machiavellim : „ Zmena plodí vždy ďalšiu zmenu“ tak sa tých zmien nebojme a kráčajme životom s otvorenými očami, aby sme neprehliadli maličkosti, lebo z maličkostí sa skladá svet
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára