Ako sa všetko zmenilo...

... alebo ako ide život od Vianoc

Poznáte ten pocit, keď sa končí leto. Vy idete niekde po chodníku a zrazu k vám vietor priveje dožlta sfarbený list, ktorý vám pomalým, kolísavým pohybom padá k nohám, a vy viete, že leto sa skončilo a je tu jeseň. Tak som aj ja pocítila, že starým časom odzvonilo.
Všetko mi to došlo na Vianoce roku 2005. Hovorím o tom akoby to bolo už veľmi dávno, pritom prešiel sotva polrok. Prvé Vianoce v novom byte mi naznačili, že prichádzajú zmeny, bola ta prvá kvapka v mori zmien. Slávnostná, večera sa po 16 rokoch preniesla z obývačky do kuchyne, radosť z darčekov už nebola taká ako kedysi, všetko sa mi zdalo zrazu iné, ešte aj zemiakový šalát chutil akosi inakšie. Aj Silvester bol iný. Už som ho netrávila s rodičmi a známymi na chate, ale s kamarátmi v bare. Na nový rok som si nepripíjala detským šampanským s mamku a ockom ale s bublinkovým sektom značky Hubert s priateľmi na námestí.
Január zbehol ako voda, uzatvorenie polročných známok ma zvlášť netrápilo takže žiaden stres. Jediná vec, ktorá sa postarala o pár nových vrások na čele bol šibeničný termín vyberania si predmetov do oktávy. Moja chorobná nerozhodnosť sa opäť prejavila. Spoliehala som sa na psychologické testy, ktoré sme robili v škole. Neviem čo som čakala, ale asi to, že mi povedia na akú školu mám ísť. Bohužiaľ. Jediné čo som sa dozvedela bolo, že nie som technický typ (bez urážky, to som vedela už na základnej) že by som mala študovať niečo humanistické. Ani po ďalšej návšteve psychológa mi nebolo jasné kam mám ísť. Na rozhodnutie už nebolo veľa času. No nakoniec som k niečomu predsa len dospela. Keď budem veľká a zrelá (nebudem ovocím do jogobely) budem psychologičkou.
Ukončenie tanečného kurzu a následný záverečný venček bol jedným z prvých krôčikov k môjmu novému vzťahu. Krok po kroku sme sa pretancovali k prvému spoločnému bozku. Bok po boku sme sa začali objavovať v škole, na ulici, v meste .... všade.
Nasledujúce jarné obdobie nebolo pre našu rodinu jedným z tých šťastných. Dve náhle úmrtia ma pripravili o prababku a dedka. Môj odpor voči pohrebom narástol o 1000%.
Predposledný mesiac v škole som veľmi nevnímala. Väčšmi som sa zaujímala o jazykovku, veď maturita bola každým dňom bližšie. Učiť som sa začala, priznávam, dosť neskoro, ale o to intenzívnejšie. Noci strávené nad knihami, zošitmi a slovníkmi neboli výnimkou. Každým dňom som bola bledšia, unavenejšia. Jediné čo ma ako tak držalo pri zmysloch bol kofeín. Pitie kávy bolo u mňa ako umývanie zubov: ráno a večer. Dospela som k jedinému? viem že nič neviem. Čím viac som sa učila, tým viac som zisťovala ako veľa toho ešte neviem. Čas vypršal, svojmu strachu som sa musela postaviť zoči-voči. Na moje prekvapenie som ten test zvládla veľmi dobre. Týmto sa to bohužiaľ neskončilo. Ústna skúška bola na pláne o necelé tri týždne. Uznajte, ak sa do konverzačných tém nepozriete celý rok, pár týždňov vám na nich určite nepostačí. Kolotoč prebdených nocí sa začal odznova. Témy som sa učila ešte aj v škole, na každej zbytočnej hodine (fyzika, matika, nemčina, chémia......) A bolo mi to skoro na nič. Vytiahla som si jednu z tém na ktoré som sa vyflákla, už mi na nich neostal čas. Keď som zbadala čo som si vytiahla, chcela som vrieskať, obúchať učiteľke ten atlas čo mi podávala o hlavu, ale ja som tam len tak stála ako obarená a nenachádzala som slová. Zdalo sa mi to také nespravodlivé. Nad tými témami som prebdela dva týždne, a ja si vytiahnem jednu dvoch hlúpych krajín. Počas odpovede som sa snažila pospomínať si na nejaké zaujímavosti o Austrálii z Karavanašou (to čo robil Tasler s Verou) ale nejak mi to nešlo. Sama zo seba som mala otrasný pocit.
Prekvapenie sa dostavilo asi o týždeň alebo dva, keď sa rozdávalo maturitné vysvedčenie. Keďže výsledky vám nepovedia hneď po odpovedi, každý napäto čakal ako dopadne. Skoro sa mi oči z jamiek vygúľali keď som počula také pozitívne hodnotenie. A tak som s kľudnou dušičkou odkráčala preč...
Môj život sa na chvíľu upokojil. Upokojil sa do chvíle, kým sa po škole nerozniesli chýry o záverečných testoch z každého predmetu, za celý školsky rok, ktoré budú tvoriť podstatnú časť záverečnej známky. Väčšiu blbosť som jakživ na našej škole nepočula. Viete si to vôbec predstaviť? Učiť sa celoročné učivo z 12 predmetov (telesnú nepočítam)??? Nad niektorými nápadmi našej školy, resp. jej vedenia, sa človeku niekedy zastavuje rozum. Naša trieda, resp. zopár snaživých ľudí, vypracovali propagandistické plagáty proti tejto nezmyselnosti. Naše vedenie odignorovalo aj plagáty, aj petíciu. Aj keď isté zmeny prišli, a hlavne tá najpodstatnejšia: známky sa z testov sa do úvahy brať nebudú! A tak sme všetci opäť spali o čosi kľudnejšie. Ale aj keď nám trochu odľahlo, poľaviť sme nemohli. Testy, písomky, odpovede, posledné prosíkanie o známky, to všetko bolo na dennom poriadku. Nikto nehodlal posledný boj o dobré vysvedčenie vzdať, ani ja. A ako ten môj boj dopadol? Vyhrala som. Výsledkom môjho snaženia bolo najlepšie vysvedčenie od 3. ročníka na základnej škole. Po uzavretí známok (síce aj pred ním) ma už v škole nevideli. No ja sa budem pariť v triede, keď vonku je 30°C? Určite nie, pri bazéniku je oveľa lepšie ! V škole som sa objavila až na odovzdanie kníh a potom na vysvedčenie. A vtedy to prišlo! Najväčšie prekvapenie, niečo na čo som ani len nepomyslela. S vedomím aké mám dobré vysvedčenie, tri dvojky, sa mi dobré počúvali chvály od triednej. Len jedno mi v tom čo povedala nesedelo, nie to, že som sa výrazne zlepšila, ale to, že mám len dve dvojky. Akosi som si to vtedy neuvedomovala a len som jej dala kyticu a zobrala vysvečko. Už zo zvyku, keď si opäť sadnete k lavici, obzeráte si vysvečko. Nikdy som nechápala načo to robím, veď už dávno viem čo tam bude. Až vtedy som na to prišla. Keď som zistila, že pri fyzike nie je také dlhé slovo- chválitebný, ale také pekné, krátke- výborný. Skoro som z kože vyskočila! Začala som vydávať zvláštne zvuky- niečo medzi hysterickým smiechom a krikom, asi to boli zvuky šťastia. No niečo neopísateľné.
A tak sa začali prázdniny.... Najprv som mala pocit že je to len akýsi predĺžený víkend, ktorý nie a nie skončiť. Pár počiatočných dní nič nerobenia, vystriedal odchod na vytúžený festival. Kopec srandy, hudba, dobrá nálada a nejaké to točené. Tak by sa dali charakterizovať tri dni strávene s priateľmi v stane. Ani sme sa nenazdali a bolo po nich. „ Vyspatí a plný energie “ sme sa už nejako dotrepali domov. Kto niečo podobné zažil vie, že prvé čo som spravila bola sprcha, ničo zjesť a potom spánok najbližších 20 hodín. Ďalšie dni boli akýmsi prázdninovým stereotypom. Kúpalisko, domov ,sprcha, do mesta, domov – pc, a spať. Posledný júlový týždeň sme sa s mamkou rozhodli stráviť v tatrách, len my dve. Po prvom dni túrovania sme potrebovali rekonvalescenčný pobyt v aquacity. Ťažko povedať či to pomohlo, každopádne sme sa zabavili. Týždeň ubehol ako voda. Cesta vlakom asi 4 kategórie prispela k zoznamu zážitkov. Krásne grafity vo vnútri dotvárali idylickú atmosféru super zvukovo izolovaného kupé. Doma som sa dlho neohriala. Nasledujúce dni sa totiž plánoval výlet na chatu. Všetci spolužiaci a iné spriatelené osoby sme sa podohadovali čo berieme a mohlo sa vyraziť. Kolektív sme utužili ako sa patrí, ale ako všetko čo je príjemne, trvalo to krátko. Odlúčenie od kamošiek medzi nami ešte väčšmi prehĺbilo bez tak už hlbokú priepasť. Už to nebolo ako kedysi, už mali iný svet, svet do ktorého ja nepatrím. A čím ďalej tým viac viem, že už niet cesty späť.
Teraz je pár dní pred začiatkom nového školského roka. Roka plného nových vecí, ktorých sa na jednej strane bojím a na druhej teším. Zmeny sa dejú stále, aj to že teraz už neležím v posteli, ale sedím a píšem tieto riadky je zmena. Všetko sa mení. Niečo k lepšiemu, niečo k horšiemu. Súhlasím s Machiavellim : „ Zmena plodí vždy ďalšiu zmenu“ tak sa tých zmien nebojme a kráčajme životom s otvorenými očami, aby sme neprehliadli maličkosti, lebo z maličkostí sa skladá svet

One day in my life

Záplava svetla zvalila moju izbu a prinútila ma otvoriť moje rozospané oči, ktoré ešte privyknuté na tmu smiešne klipkajú. Neuvedomujúc si rukou poklepkávam po stene v rytme hudby. a zrazu, akoby niekto siahol na vypínač a zhasol svetlo, zachádza slnko za mrak a v izbe je zrazu zvláštne neútulná tma. A tak moja optimistická ranná nálada klesá, klesá ako ortuť teplomera, ktorý zrazu ponoríte so ľadovej vody.
S pocitom prázdneho žalúdka otváram chladničku a pred očami sa mi zjavujú rôzne jedlá, ktoré by som dokázala v priebehu sekundy skonzumovať. Vtedy ma napadne, že je tu priveľké ticho. Hrobové ticho strieda hlasná hudba. Raňajky sú za mnou.
Ten pocit pozná hádam každý. Pocit. keď viete, že sa vám treba toľko učiť, že neviete, či to vôbec stihnete. A vtedy by ste robili asi všetko na svete okrem učenia sa. Vy ste čert a knihy kríž. S týmto pocitom začínam upratovať beztak už poupratovaný byt. Po pár minútach zisťujem, že utieram utretý stôl. Čo už, musím ísť k tomu svojmu krížu , ku knihám.
Čakala som že bude ťažšie začať sa učiť. Mýlila som sa, začať bolo jednoduché, pokračovať bolo ťažké. A tak „zdravý“ rozum zvíťazil nad pevnou vôľou a začala som písať. Básne, úvahy, hocičo len nie čitateľský denník. A vtedy zrazu zvoní telefón. Ruší moju tak ťažko nájdenú múzu, ktorá akoby zázrakom písala sama na papier to, čo inak vyjadriť neviem. Bola to ona, dievča ktoré poznám nie menej než 13 rokov. Kedy čo a ako. Všetky tieto otázky sme si vyjasnili. Múza už neprišla. Nechala ma, opustila ma, odišla ako ranný vlak z koľaje číslo 3, ako slnko keď zapadne, ako mama, ktorá nechá svoje dieťa plakať v škôlke. Cítila som sa presne ako to dieťa, opustené, nechané na pospas iným, čakajúce kedy sa vráti to čo tak potrebuje, na mamu, na múzu.
Už ako naprogramovaný robot sa začínam baliť do posilňovne. Uterák, tepláky, tričko... Všetko z imaginárneho zoznamu, ktorý si prechádzam každý pondelok, stredu a nedeľu. Čas neúprosne letí a ja už cupkám dole schodmi, lepšie ako sa zaseknúť vo výťahu a trčať tam naveky. Trolejbus č. 2 sa rúti závratnou rýchlosťou po Hlavnej. Zbiera a vyhadzuje ľudí neľútostne s dvojminútovým meškaním. Koľko ľudí sa tu už premlelo? Tisíce? Milióny? Každý tu zanechal nejaký ten otlačok prstov, ako dobrovoľný väzeň.
S nádejou, že posilňovňa bude v tento deň pracovného pokoja otvorená siaham na kľučku dverí. Chvíľka napätia... Otvorené. S pocitom uspokojenia, že som cestu nemerala zbytočne platím za vstup. Skrinka číslo 29, kladka číslo 17. Komu prekáža, že čísla sa nezhodujú? Biceps, triceps, lítka, brucho. Všetko sme precvičili. Činky sú naši kamaráti a stroje tiež, tak prečo sa s nimi trochu nepohrať. Na záver zopár šprintov pre pocit atléta. Už samotný beh je predsa tak upokojujúci. Keď bežíte, ste niekým iným, prichádzate na iné myšlienky. Silou myšlienky sa môžete premiestniť na pláž či na odľahlú poľnú cestičku. Rytmická hudba vám prúdi do uší a utužuje ten skvelý pocit, že robíte niečo pre seba. V tej chvíli cítite silu dovtedy nevídanú, mate pocit, že teraz zvládnete všetko. Z toho zázračného stroja zvaného bežiaci pás, schádzam ako víťaz. Kropaje potu ma zavaľujú ako prílivové vlny pobrežie. Ešte aj ich chuť pripomína more, sú slané.
Jediné na čo dokážem myslieť je voda. Či už tá vo fľaši, ktorú do seba lejem alebo tá ktorá ma o chvíľu zaleje v sprche. Po prvých kvapkách, ktoré cítim na svojej nahej zvláštne lepkavej pokožke, je mi lepšie. Para jemne stúpa a zahaľuje ma do akejsi teplej plachty, ktorá obklopuje moje namáhané svaly. Stojím tu ako ma Boh stvoril, voda ma zaplavuje ako slová, keď čítam zaujímavú knihu, vnáram sa do hĺbky kvapôčiek veľkých asi ako slzičky kotúľajúce sa z detských tvári. Nechcem odtiaľ odísť, nechcem prísť o tento blahodárny pôžitok, ktorý rozmaznáva všetky moje zmysly. Vôňa brusníc sa mi vpíja so pokožky. Je koniec. Studený vetrík odrazu bičuje moju mokrú pokožku neľútostne až kým neuschne do poslednej kvapôčky. Nohavice sa ešte lepia na vlhké telo a nechcú sa navliecť. Všetko hádžem späť do ruksaku, posledný pohľad do zrkadla mi ešte pripomenie mokré vlasy.
Opäť sa potvrdzuje jeden z Murphyho zákonov. čo sa môže pokaziť sa pokazí. Autobus pred 3 minútami odišiel. Peší výstup na Mont čierny most a opäť autobus, vlastne trolejbus č 2. A však jeho cesta sa na Trojici končí. Potom už len pešo. Cestu znepríjemňujú drobulilinké kvapky dažďa, ktoré sa ako ihličky sa zabodávajú do tváre. Akoby ten hore nevedel, že som práve vyšla zo sprchy a už nepotrebujem ďalšiu.
Temnota zaliala inak hvizdami pokrytú nočnú oblohu. Dažďové kvapky dopadali na parapet v rytmickom súzvuku a vyvolávali ospalosť. Moje počiatočné odhodlanie vrátiť sa k učeniu vystriedal pocit ospalosti. Netrvalo dlho a podľahla som mu. Spadla opona a predstavenie nazvané 1.máj 2006 sa skončilo.

...ako cesta v obilí

Akoby to bolo len včera, taká čerstvá je moja spomienka. Išli sme z kúpaliska, našou klasickou cestou. A presne vtedy, keď sme prechádzali teraz už čoraz viac zarastenou skratkou, ktorá viedla cez vysokú trávu, ma to napadlo. Vzťahy sú presne ako cestičky vo vysokej tráve, v obilí, ako chodníčky, ktoré si sami vytvárame. Ak po nich chodíme často, rozširujú sa, ale ak na nich zabúdame, nevyužívame ich, zarastú a prejsť nimi je pre nás už veľký problém. Presne ako vzťahy. Kým sme s niekým v kontakte, dokonca sa s ním denne vídame, dovtedy nemáme problém spolu komunikovať. Akonáhle sa prestaneme s niekým stretávať, cestička medzi nami začína zarastať a zrazu sa akoby nepoznáme. Vtedy je možno čas otočiť sa a vybrať sa inou cestičkou, novou, nevídanou...

Alebo si zohnať kosačku ;)

Vykúpenie či utrpenie?

100% vlhkosť vzduchu zabezpečuje, že aj astmatikom sa dýcha veľmi ľahko. A aj keď normálne s dýchaním problémy nemám, teraz je to iné. Muky mi spôsobuje každý malilinký pohyb hrudníka, každý inak blahodárny nával kyslíka zaplavuje moje pľúca pálčivou bolesťou, ktorá zasahuje každučkú bunku môjho tela. Chcem kričať, vrieskať ale nedá sa. Neviditeľná, mocná ruka mi drží ústa a nedovolí aby hoci len malilinký ston vyšiel z mojich úst. Návaly bolesti strieda pocit agónie. Zbohom krásny život, zbohom vôňa jarých kvetov, na ktorých peľ som mala aj tak vždy alergiu, zbohom vôňa čerstvo pokosenej trávy, ktorú som z celej duše nenávidela, zbohom. Až v poslednej sekunde života si človek uvedomí ako miluje to čo tak nenávidí. Svetlo. Pocit šťastia začína prevažovať nad všetkými tými útrapami. Zvláštne jasné svetlo zaplavuje každučký kútik mojej červivej duše a naplňuje ma tým, čo som tak dlho nezažila. Šťastím. Ako morská vlna prichádza všetko to dobré. Ťažko opísať niečo tak krásne. A zrazu nič. Tma. Viete si predstaviť nič? Iba úplne jednoduché, banálne, prosté nič. Necítite nič. Ani bolesť, ani radosť, iba prázdno. A všetko sa deje tak rýchlo, že váš mozog nevie racionálne posúdiť čo sa s vami v skutočnosti deje. Strach necítite. A vtedy sa to stane. Obrovský, ohlušujúci tresk. Všetko okolo vás sa rozpadne, už tam nie je tma ale niečo, čo neviete pomenovať. Len viete, že sa vám to páči, a že späť sa už vrátiť nechcete. Ťažko nazvať toto miesto rajom, je to prislabý výraz. A vtedy som to pochopila. Všetky moje tajné sny a túžby sa naplnili. Vždy som sa bála smrti, vlastne ani nie tak smrti ale toho ako zomriem. Teraz viem, že sa nebolo čoho báť.

o mne

Som 17násť ( v októbri už 18násť) ročná študentka posledného ročníka (oktávy) 8- ročného gymnázia v Prešove. Čiže momentálne veľmi šťastná maturantka, ktorá sa nedávno dozvedela, že maturovať nebude z piatich ale zo štyroch predmetov!!! Minulého roku som úspešne zmaturovala na jazykovke, takže generálku mam za sebou. Aktuálne aktívne pracujem na preležaninách s diaľkovým v jednej ruke a niečím sladkým v druhej. Veď sú to moje posledné, klasické prázdniny, tak si ich musím nejako užiť (:D). Po kúpaliskách som sa už nachodila dosť, teraz je čas na oddych. Slobodne, bez žiadneho nátlaku, ani pod hrozbou smrti, môžem prehlásiť, že to boli asi moje naj prázdniny. Síce som more videla iba v nejakom dokumentárnom filme, aj tak boli skvelé. Festivaly, chaty a iné tie letné vecičky som si s kamarátmi poriadne užila.
V skratke: som obyčajná baba, ktorá zbožňuje snowboardnig (jazdím už 6 rokov), rada si prečíta nejakú fajn knihu (obľúbený autori: D.Brown, S. King a i. ), chatuje cez icq niekedy aj celé noci, má svoje sny, zbožňuje svojich priateľov a hlavne jedného, ktorého nadovšetko ľúbi...