Help! I am blog addict

A je to tu zas. Tá strašná reťazová reakcia. Začína sa to tým, že náhodou natrafím na nejaký článok na nejakom blogu. Wow, to bol masaker, hovorím si, len tak sama seba. Chcela by som písať s takým dôvtipom a nadhľadom, aj ja by som chcela vedieť všetko tak bravúrne vystihnúť. A tak si prečítam všetky články od dotyčného autora, klikaním mu zvýšim už beztak vysokú karmu, ale tým sa to zďaleka nekončí. Títo autori majú totiž na serveri svojich obľúbených blogerov, ktorých zvyknú uviesť tam na boku. A keď sa im páčia títo blogeri musia teda písať podobným štýlom, štýlom, ktorý sa mi tak páčil. No a vtedy začínam klikať o 106.

No a dnes je to tu opäť. Došla som domov poriadne unavená, aj keď som vstala o 12.15 a k tomu ešte zaspala na seminár (ale o tom píšem tu) a prvé čo som spravila bolo zapnutie počítača (mimo záznam: Prečo sa vlastne počítač volá počítač, keď nič nepočíta? Odpoveďe na súťažnú otázku posielajte na adresu uvedenú na vašej obrazovke). Takže zapla som si pc, čekla unister, našu triednu stránku, maily a šup ho na blog.sme.sk či ma neupúta názov nejakého blogu. Bohužiaľ alebo našťastie upútal. A tak som tu, kazím si oči, hltám slovo za slovom, klikám z jedného článku na druhý, z blogu na blog. A tak ma napadlo: Spravím si vlastný! Veď to nebude prvý a možno ani poslený. Do teraz moje blogy nikto nehltal a asi ani tu to nebude iné ale čo už, aspoň sa o to pokúsim. Možno sa nájde pár poblúdencov, ktorí si na moje článočky kliknú a možno aj prečítajú a dokonca možno aj niekoho zaujmú. Čas ukáže...

Fakt je, že už je pomaly 23:00 ja mám pred sebou rozložené knihy z neuroanatómie, ktoré pravidelne zamieňam za notebook, keď náhodou počujem kroky na chodbe a hrozí, že niekto nakukne do izby a odhalí, že sa neučím ale ťukám, klikám a závislačím. Viem žeby som v rámci nejakej sebareflexie sama mala vedieť kedy skončiť, ale neviem asi mi niečo také chýba. Takže hor sa na ďalší blog, veď noc je ešte mladá....

Dvakrát a dosť!

Keď sa mi to stalo prvý krát povzniesla som sa nad to a povedala si, že to sa stáva keď je človek hore do tretej ráno. Ale keď som zaspala na seminár aj dnes, tak som si povedala a dosť! Len pre pochopenie, nie je nič neobyčajné zaspať do školy keď sa začína o 8:00 ale ja som začínala o 12.30 !!!

A to všetko len preto, že nemám pevnú vôľu a v poslednom čase sa to len zhoršuje. Akademický rok som začala s predsavzatím, že si nenechám všetko na skúškové. No keď si dobre spomínam, to isté som si vravela na začiatku oktávy, že sa budem učiť postupne a nenechám si všetko na akademický a bla bla bla. Tak ako vtedy, všetko stroskotalo po pár týždňoch, keď prvotné nadšenie a entuziazmus opadol. Bohužiaľ nepatrím medzi tých trpezlivých ľudí, ktorý vytrvajú pri jednej činnosti až kým nedosiahnu požadovaný úspech. Ja som človek, ktorý sa zvykne pre veci rýchlo nadchnúť a bohužiaľ aj rýchlo „odchnúť“. Proste ak mi niečo neprinesie ovocie v dohľadnej dobe, zvyknem sa na to vykašľať.

A tak si dnes, hoci asi už po tisíci krát, hovorím dosť! Ďalej to tak nejde. Nemôžem presedieť pri počítači pol dňa, teda niekedy aj ležím, keďže ma od sedenia bolí zadok, prenesiem si notebook do postele, ale aj tak. Nieje normálne aby som do tretej ráno pozerala „Friends“, pekne jednu sériu po druhej a pritom mám toľko učenia. Jasné treba si spraviť sem tam pauzu ale ja mám pauzu stále L. Hanba mi! A v podstate aj tieto poučujúce slová sú nanič kým sa sama nebudem chcieť zmeniť. Ale zdalo sa mi dobrý nápad dať to na papier, možno keď mi to takto bude biť do očí, jedného dňa, najlepšie by bolo už zajtra, sa to zmení a ja prestanem byť taká lenivá J. A možno nie a keď nie, tak si budem naďalej písať takéto povzbudzujúce články a zaplňovať nimi tento blog.

Vianočná nálada v novembri

Už sa veľmi teším na Vianoce. Teším sa ako mi po prvý krát padne snehová vločka na nos a vzápätí sa roztopí a stečie dole po líci. Teším sa na nočné prechádzky rozsvieteným a vyzdobeným mestom. Teším sa na Mikuláša, ako sa budem z okna pozerať na blok oproti a skoro v každom okne uvidím nejakú tú vy leštenú čižmu. Teším sa ako budem po pár dňoch opäť preklínať pesničku od Georga Michaela Last Christmas lebo ju budú hrať v každom rádiu, na každom kroku a ešte aj ja ju budem mať v mp3-jke. Teším sa na to ako si budem lámať hlavu nad tým, čo komu kúpim pod stromček. Teším sa, ako sa s budem ockom, tak ako každý rok, naťahovať, aby sme postavili stromček deň pred štedrým dňom a nie v ten deň a ako ho opäť presvedčím. Teším sa na pečenie perníčkov so sesterkami, ako opäť neodhadneme množstvo cesta a napečieme perníkov pre celé sídlisko.Teším sa na záplavu otrepaných klasických vianočných rozprávok, na Mrázika, Popolušku, Perinbabu, na to. ako po 20 krát uvidím Sám Doma, na to, ako si na prvý sviatok vianočný pustím Pelíšky, budem jesť kapustnicu s koláčmi a zapíjať to vaječným likérom. Teším sa, ako pôjdeme na obed k babke a dáme si to čo vždy „knedlo-vepřo-zelo“, ktoré normálne nemám rada, ale toto je proste klasika. Teším sa, ako si pod stromčekom u babky nájdem to, čo som si sama vybrala a zabalila. Teším sa, ako mi malá sesternica bude opisovať čo všetko jej tento rok Ježiško priniesol. Teším sa, ako dôjdeme domov a naši sa ešte pôjdu prejsť, ja ostanem doma a na celý byt si pustim moju obľúbenú vianočnu pesničku od Mariah Carey – All I want for Christmas, ako si ľahnem pod stromček a budem si nadávať kôli tomu zmrzlinovému poháru, ktorý moja postava už nepotrebuje. Teším sa ako sa nad ten zmrzlinový pohár povznesiem a dám si ešte pár kúskov grilážu. Teším sa na druhý sviatok vianočný, keď sa celá rodina stretneme v jednom podniku na oslave narodenín a menín mojej tety. Teším na ďalšie kopy jedla, na to, ako si s mamkou budeme hovoriť, že diéta začína od zajtra a s chuťou sa pustíme do jedenia všetkého čo nám príde pod ruky. Teším sa na tohtoročného Štefana a dúfam, že sa mi už konečne podarí ísť s kamarátmi na Chikiliki do véčka. Teším sa na tretí sviatok vianočný, ktorý síce ešte neexistuje ale raz určite bude, na to ako ešte stále budeme dojedať kapustnicu, koláče a dopíjať vaječný likér. Teším sa aj keď len teraz sa začal november, aj keď som ešte nevytiahla zimušnú bundu ani nenosím pančuchy ale aj to bude v časoch globálneho otepľovania o chvíľu minulosť. Jednoducho sa teším....