Septemer 24th - O slávnostnom otvorení

Dnes je super deň. O 9.00 sme mali slávnostné otvorenie akademického roka, ktoré bolo v skutku vtipné, aspoň pre mňa. Keď som sa raz začala smiať, myslela som si že už neskončím. Keď som si pozerala fotky z minulého roku, nezdali sa mi tie taláre a čiapky také vtipné. Ale keď to človek vidí na vlastné oči po prvý krát, k tomu pohrebná hudba a tie "niggovské" reťaze, teda insígnie, nemohla som sa zdržať. V hlave mi vírili myšlienky typu "prečo nám nepovedali, že je to karneval aby sme si aj my doniesli kostýmy". Zážitok na celý život. :D Všetko to trvalo asi hodinu a pol. Z toho najväčšiu časť zabralo predstavovanie magnificencií, excelencií, spectables a iných cudzích slov.
Vyučovanie sa malo začať ešte v ten deň ale filozofická fakulta, pod ktorú patrím, dostala dekanské voľno na celý deň takže teraz si môžem veselo užívať ničnerobenie. Takže práve si sedím v kresle s vyloženými nohami, notebookom na kolenách a počúvam Polemic. Už mi len chýba niekto kto by mi tu sem tam doniesol nejaké jedlo. Myslíte že keď dám donáškovej službe kľúče od bytu donesú mi jedlo až sem? :D Ale nie žartujem. Veď načo sú rodičia .. ;)

...stači len kráčať

5 dní. Presne toľko ostáva do slávnostného otvorenia akademického roka na PU. Nj, študujem, alebo lepšie povedané budem študovať v mojom rodnom meste, v Prešove. Áno, budem bývať doma, v mojej izbe tak ako doteraz. Viem, že túto možnosť som si nikdy nepripustila a ani som ju nebrala na vedomie. To, žeby som ostala na vysokej v Prešove som vylúčila ako prvé. No život sa s nami niekedy zahráva a ja som na jeho hru pristúpila.
Áno, mohla som ísť do Trnavy, ale to mesto je otrasné, malé a zovšadiaľ dýcha komunizmus. Ja viem, zvykla by som si a zvládla by som to a bola by som mimo domova, ale keď som zvážila všetky pre a proti, rozhodla som sa: nie, tam nepôjdem.
Áno, mohla som ísť aj do Košíc. Mesto je väčšie a tiež celkom pekné, viem sa v ňom už slušne orientovať a aj ubytovanie som už mala vybavené. Všetko sa zdalo byť ideálne: nebývala by som doma ale doma by som mohla byť kedykoľvek. Až na "detail" : škola je úplne nanič, aspoň filozofická - je tam necelé 2 roky a jej úroveň nieje bohviečo.
Ťažká dilema: vybrať si medzi dobrou školou (2.miesto v rebríčku ARRA) a osamostatnením. Strašne som chcela vypadnúť z PO, veľmi, nič som nechcela viac ako odtiaľto vypadnúť. Nie úplne, len jednoducho študovať mimo a vracať sa s radosťou domov. Chcela som zažiť ten pocit, keď sama vojdem do internátnej izby, nezariadenej, s holými stenami a olúpanou omietkou, hodím kufor na zem, sadnem si na rozheganú posteľ a nadýchnem sa vzduchu plného prachu. To však zatiaľ nezažijem. Aspoň nie tento rok.
Neviem či som si vybrala správne, netuším ako toto rozhodnutie ovplyvní môj život, neviem čo bude zajtra, o mesiac, ani o rok, neviem či vôbec budem JA nieto ešte kde a na akej škole budem študovať, či vôbec budem študovať. Naučila som sa, že život je príliš nevyspytateľný nato aby som plánovala každý krok. Niekedy sa netreba pozerať pod nohy, stačí len kráčať...

Keď plamienok zhasne

Môj život nemá záchytný bod, nemám sa čoho chytiť. Padám na dno. Plameň môjho života hasne, hasne lebo všetci mi na ňho fúkajú. Vravela som im nefúkajte, radšej si strážte vlastný plameň, aby vám ho nikto nezhasol. No bolo to márne, ľudia fúkali a fúkali až môj plamienok zhasol. Ocitla som sa v beznádeji, obklopená tmou a ničotou. Istý čas som tak aj žila a zvykla som si narážať na prekážky. Zo začiatku to trochu bolelo ale potom som si utvorila pancier. Až raz som zbadala kdesi v diaľke blížiaci sa plameň. Približoval sa síce pomaly, ale každým dňom bol čoraz bližšie. Odrazu som videla veci, ktoré som pred tým nikdy nevnímala. Zrazu som sa mala čoho chytiť. Raz sa ten plameň priblížil natoľko, že zapálil aj ten môj vyhasnutý. Potom zmizol. Od vtedy sa viac pozerám kam šliapem, či náhodou nenarazím na iný vyhasnutý plameň, ktorý treba zapáliť...