Keď zišiel dole Caroline ho nežne pobozkala, pohladila po ešte rozšuchorených vlasoch a upravila kravatu. Tak ako každé ráno. Usadila ho ku stolu a položila pred neho tanier s toastami.
„Ale zlatko, nemusela si sa takto namáhať, šálka kávy by mi úplne stačila.“
„James, koľkokrát ti mám ešte povedať, že ma to neobťažuje a robím to predsa s láskou.“
„Ľúbim ťa miláčik.“
„Veď aj ja teba.“ pošepkala Jamesovi do ucha a prisadla si k nemu.
„Budeš dnes dlho?“ vyzvedala Caroline.
„Asi nie, dnes to bude len taká rutina. Na obed budem doma.“
„To je výborne, deti sa potešia.“
James dojedol posledný toast, pobozkal Caroline a smeroval ku dverám.
„Ahoj miláčik, pobozkaj za mňa dvojičky.“
„Daj si pozor James.“ zakričala ešte Caroline, no počula už len buchnutie dverami.
Caroline v skutočnosti nevedela čo James robí. Vedela, že pracuje pre vládu, že je dobre platený. Nikdy sa nepýtala, vedela že odpovede by sa nedočkala.
James naštartoval svoje služobné auto a smeroval do centrály. Rádio KFC mu jemnými melódiami spríjemňovalo pochmúrnu cestu. Na ceste neboli skoro žiadne autá. Všetci ešte spali alebo pili horúcu kávu v kruhu rodiny pri spoločných raňajkách. Vonku boli len smetiari, ktorí s otráveným pohľadom zbierali odpadky zo zeme a tuláci, ktorý si svoj domov vlečú v nákupných vozíkoch. Koľkokrát už James preklial túto prácu. No je bezmocný. Staré hriechy si človek musí odpykať. Smerovka vľavo. Už automaticky ukazuje svoj služobný preukaz strážnikovi. Dvere do domu hrôzy sa otvárajú. Auto zaparkuje na zvyčajnom mieste - 24D. Vojde do výťahu. Stlačí gombík s číslom -2. Laná výťahu sa s lomozom dajú do pohybu a kabína klesá. Neuvedomujúc si James počíta poschodia, akoby čakal, že výťah zastaví na inom poschodí ako si objednal. Dvere sa s cinkotom otvárajú. Od nich vedie len jedna cesta, vysvietená žiarovkami, dlhá, predlhá. Na jej konci sú dvere. James zaklope. Spoza dverí počuť tlmený hlas: „Vstúpte.“
„Dobré ráno, pane.“ zdvorilo začne konverzáciu James.
„Dobré James.“ odvetí už len zo slušnosti Henry.
Henry Bowle nie je jeden z tých altruistických šéfov, ktorý sa bohvieako zaujímajú o pohodlie a podmienky svojich zamestnancov. Jediné, čo ho zaujíma je výsledok. Je mu jedno čo všetko musí byť obetované, dôležité je len dosiahnutie cieľa.
„Dnes bude úloha prostá. V dodávke prepravíte skupinu nebezpečných osôb do Wisconsinu. Nepotrebujete vedieť koho veziete ani prečo je to tak. Auto je v garáži. Nejaké otázky?“
„Nie pane!“
„Dobre James, môžete ísť.“
„Áno pane!“ povedal razantne, otočil sa chrbtom a odpochodoval k výťahu.
Bowl mal Jamesa rád. Nemal zbytočné otázky a to mu vyhovovalo.
Známa čierna dodávka parkuje v garáži, hneď pri vstupnej bráne. Strážnik mu bleskurýchle podáva kľúče. James síce na slovo plní príkazy, no jeho ľudská zvedavosť mu nedá nenazrieť do dodávky. Uvedomujúc si riziko otvára dvere. Letmým pohľadom prebehne po štyroch mužoch, ktorý zjavne utrápení mučením bezvládne ležia na podlahe . Auto štartuje a pomaly sa vzďaľuje od centrály. Cesta vedie cez les, je to tak bezpečnejšie. V hlave sa mu stále prehráva pohľad na štyri zviazané telá, ktoré má v kufri. Tvár jedného z nich mu je povedomá. Automaticky radí rýchlosti, míňa jednu zákrutu za druhou a v pamäti si spája túto tvár s konkrétnou informáciou. A zrazu to má. Vie kto to je! Je to nájomný vrah. Ten čo bol asi pre pol rokom na titulke Timesu. On zabil guvernéra Virgínie . V hlavne sa mu mihali všetky tie správy zo CNN o tomto atentátnikovi, ktorý ma toho na rováši istotne viac ako jednu vraždu. Kto sú potom tí ostatní? Ďalší vrahovia a násilníci? Stúpil na plyn, hoci sa hmla iba za mostom miestami začala trhať a nedbal na nič. Takého človeka sa treba zbaviť, rozhodol sa. čím prv, tým lepšie. Najradšej by to bol urobil hneď, keby mal zámienku. Cestujúcich čo sa takto zahrabávali do seba, ani čoby mali hrudný kôš z kaučuku a podávali adresy načmárané na lístku a čo k tomu vedia ešte z pamäti presné dni a hodiny, sú na čosi pripravení a treba sa ich bezodkladne zbaviť. Takým už väzenie nepomôže, už si neuvedomia svoje chyby, sú to ľudia bez chrbtovej kosti, ktorým odpustiť môže len ten hore. Ale to už nieje moja úloha. Túto zberbu spoločnosti len odveziem na popravisko, ja nebudem katom, ja sa pekne vrátim domov a vybozkávam deti kým títo vrahovia budú zomierať. Myšlienky mu vírili hlavou ako popol rozfúkaný silným vetrom.
Cesta domov už bola pokojná. Misia bola splnená. Myšlienky usadli a nechali sa unášať príjemnou melódiu rádia KFC. Ručička na hodinkách ukazovala pol jednej. „Caroline sa poteší.“ zamumlal si popod nos a začal si vyspevovať nejakú príjemnú melódiu. Auto zaparkoval pred domom. Hneď ako vystúpil, dvojičky, Laura a Lucy, sa mu hodili okolo krku: „Ahoj ockoooo!“ piskľavými hláskami pozdravili ocka.
„Poslúchali ste mamičku?“
„Jasnéé ocko.“
James zobral dvojičky na išiel do domu. Cez záclonu ho zahliadla aj Caroline a mávnutím ruky a úsmevom ho pozdravila. James mal plné ruky práce s dvojičkami a tak len žmurkol. Keď ich už nemala na očiach rozhliadla sa po okolí. Posvätné ticho rušil brechot psov od vedľa. A predsa sa Caroline mračila. Auto, na ktorom práve prišiel jej manžel totiž nebolo jeho. Ale ako vždy, nepýtala sa, nemalo by to zmysel. A tak si nasadila úsmev šťastnej manželky a pobrala sa privítať svojho milovaného manžela.
