Someone erased my memories like a videotape

I´m not sure about the date of this event, I think it took place in autumm. Yes it was autumm when the leaves were falling down, chlidren were playing and birds were singing. But than one day, there was a silence. A silence i have never heard before. I haven´t heared any step in the street, any noise hasn´t disturbed the death silence. I opend my window and look outside. Nobody was there. Not only nobody but there was nothing. No roads full of cars, no grass and parks full of playing children. I had never wondered that nothing really exist. But that day i realised -I am creator of my world. I closed my esyes and dream of people who were driving their cars to work, of playing children, of singing bird. And suddenly it wasn´t just a dream, it was reality. I understood- me,you, we are forming the world, it´s up to us how does the world look like.

Také to boli časy...

Hranica bola postavená. Zvony začali biť. Všetci vedeli čo to znamená. Obliekli sa, vzali si ruženec a vybrali sa na známe miesto za dedinou. V poslednom čase to nebolo nič neobvyklé. Ľudia kráčali po známej cestičke pekne v zástupe, zvierajúc v ruke ruženec. Fakle osvetľovali cestu a pripomínali tu desivú chvíľu, ktorá nastane. Domy boli zrazu prázdne. Nikto sa neodvážil vrhnúť na seba tieň podozrenia. Už z diaľky bolo počuť kňazov, inkvizítorov ako bľabotajú čosi po latinsky. Všetci s údivom pozerali na hranicu a na úbohú ženu, ktorá na nej bola priviazaná. Jej telo, doráňané od mučenia už nechcelo viac žiť, chcelo to mať už za sebou. Okolo stojaci ľudia chŕlili zo seba posmešky, nikto nemal tú odvahu zastať sa jej, nikto nechcel skončiť vedľa nej. Opäť sa rozozvučali zvony. Rodičia začali zakrývať svojím deťom oči aby nevideli tú hrôzu. Hlavný inkvizítor naposledy vyzval ženu aby sa zriekla satana. Ona však vedela, že to nemá zmysel. Mlčala. Inkvizítor kývnutím ruky privolal k sebe miništranta s fakľou. Vytrhol mu ju z ruky, obrátil sa k obecenstvu a hrozivo ňou zamával. „Takto skončí každý kacír, ktorý sa spriahne s diablom a postaví sa proti svätej cirkvi !“ Všetci sa prežehnali. Inkvizítor sa prudko obrátil k hranici: „ Nech ťa plameň zbaví hriechu bosorka !“ a starostlivo začal zapaľovať hranicu. Tá vzbĺkla akoby mávnutím čarovného prútika. Plamene šľahali ako divé a skoro zahalili celé telo zúboženej ženy. Nekričala, pery mala tuho stisnuté, ale trpela. Svaly mala do jedného napnuté, túžila po konci. Nevedela, či tam stoji minúty, či hodiny, tá bolesť úplne ovládla. Bola to celá večnosť kým sa dočkala konca. Keď plamene ustúpili bolo vidieť spálenú, navretú kožu, vlasy, ktoré sa jej priškvarili na hlave, dve diery po očiach, ktoré od horúčavy praskli a vytiekli do ohňa. Bol to ohavný pohľad. Vzduch bol nasiaknutý pachom zhoreného mäsa. Ľudia si zakrývali tváre a odchádzali. Takéto divadielko pripravovala svätá inkvizícia aspoň raz za týždeň. Stačilo nepatrné podozrenie a mali ste istú hranicu. Ľudia sa tak báli o vlastné životy, že začali udávať susedov len aby oni sami neskončili v plameňoch. Homo homini lupus (človek človeku vlkom), také to boli časy...